1. Epizóda – Doping a tréneri:
Moja prvá profesionálna skúsenosť, o ktorú sa chcem podeliť, sa odohrala v roku 1993, keď som sa stal štátnym trénerom slovenskej reprezentácie v kulturistike. Bola to pre mňa významná etapa, plná výziev a úspechov, počas piatich nasledujúcich rokov som mal možnosť pracovať s mnohými talentovanými športovcami. Jeden z vrcholných momentov prišiel v roku 1998, keď sa pretekárka z Popradu, Janka Purdiaková, stala majsterkou sveta. Tento úspech však mal aj svoju tienistú stránku, ktorá ma priviedla k mnohým otázkam o spravodlivosti v športe.
Po Jankinom triumfe na majstrovstvách sveta v Alicante bola podrobená dopingovej kontrole, ktorá ukázala pozitívny výsledok. Pre mňa, ako trénera, to bol šok, pretože pred súťažou bola testovaná v Prahe, kde jej testy vyšli negatívne. Doping v športe je zložitá téma, ktorá môže mať ďalekosiahle následky nielen pre športovca, ale aj pre celý tím.
Keď sa však tento prípad dostal na verejnosť, stala sa pre mňa nepríjemná situácia. Aj napriek tomu, že som už v tom čase nebol členom federácie, začali sa voči mne šíriť obvinenia, že som mal niečo spoločné s jej pozitívnym testom. Vedenie federácie v spolupráci s Purdiakovou sa rozhodlo, že najjednoduchšie bude nájsť vinníka a tým som sa stal ja. Bola to situácia, ktorá nemala reálny základ, čo neskôr potvrdili aj novinári, ktorí sa prípadom intenzívne zaoberali. No napriek tomu, rozhodnutie výkonnej komisie federácie bolo jednoznačné – ja som bol označený za zodpovedného.
Táto skúsenosť mi ukázala, aké ľahké je v športe hodiť vinu na trénera, bez ohľadu na fakty. V športovom svete sú podobné prípady časté a otázka zodpovednosti je často nejasná. Tréneri sa môžu stať obetnými baránkami v systéme, ktorý nie vždy funguje transparentne a spravodlivo. Tento prípad ma naučil dôležitú lekciu – že bojovať proti zaužívaným praktikám môže mať svoje dôsledky, no stojí to za to, ak veríme v spravodlivosť a pravdu.
2. Epizóda – Obezita a pohyb detí:
Druhá skúsenosť, ktorú chcem zdieľať, sa týka častých diskusií, ktorých som sa zúčastňoval ako pedagóg a športový odborník. Mnohokrát som bol svedkom názorov tzv. odborníkov, ktorí tvrdili, že hlavnou príčinou rastúcej obezity medzi mladými ľuďmi je nedostatok pohybovej aktivity. Tento názor sa stal všeobecne prijímaným argumentom a na jeho základe sa zavádzajú rôzne opatrenia – vrátane zvýšenia počtu hodín telesnej výchovy na školách.
Osobne však s týmto postojom nesúhlasím. Po rokoch práce s deťmi a mládežou som presvedčený, že naše deti sú aktívne dosť. Či už počas hodín telesnej výchovy, alebo po vyučovaní v rôznych krúžkoch a športových aktivitách, mladí ľudia sa pravidelne hýbu. Nepohyb však nie je hlavným dôvodom obezity.
Skutočným problémom je nutričný režim, ktorému deti a mládež čelia. Výživa je kľúčovým faktorom, ktorý priamo ovplyvňuje hmotnosť a celkovú kondíciu detí. To, čo konzumujú, je často v nepomere k ich energetickému výdaju. Nesprávne stravovacie návyky, ktoré sú často odrazom rodinného prostredia, vedú k nadmernému príjmu kalórií, ktoré telo nedokáže dostatočne spracovať, aj keby deti denne trénovali. Výsledkom je hromadenie tuku a rozvoj obezity.
Je dôležité pochopiť, že pohyb, aj keď je pre zdravie nesmierne dôležitý, nemôže sám o sebe vyriešiť problém obezity. Zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy na tri hodiny týždenne namiesto dvoch nepovedie k výrazným zmenám, ak sa nezmení výživa detí. Bez správnej výživy, ktorá vyrovnáva príjem a výdaj energie, nemôžeme očakávať pozitívne výsledky.
Tento môj názor bol často v opozícii voči tomu, čo hlásali niektorí odborníci, no pevne si za ním stojím. Základom riešenia problému obezity u mladých ľudí je nutričná gramotnosť, nie neustále zvyšovanie fyzických aktivít. Strava a rodinné prostredie sú kľúčom k dlhodobým a udržateľným zmenám.
3. Epizóda – Kritika kultúrnych hodnôt:
Posledná epizóda, nad ktorou sa chcem zamyslieť, sa týka našich kultúrnych hodnôt a toho, ako pristupujeme k hodnoteniu umenia a verejných osobností. V kultúrnom prostredí často vidíme rôzne ankety a ocenenia, ktoré vyzdvihujú najlepších z najlepších – najlepšieho športovca, herca, film či pieseň roka. Sú to kategórie, ktoré sú vo verejnom diskurze veľmi obľúbené. No čo ma prekvapuje, je, prečo neexistuje priestor na to, aby sme rovnako verejne hovorili o tom, čo sa nám nepáči.
Samozrejme, vo svete filmu poznáme anti-ocenenie, ako napríklad Zlatú malinu, ktorá sa udeľuje za najhoršie herecké výkony alebo filmy. Ale prečo niečo podobné neexistuje v širšom kontexte, kde by sme mohli otvorene kritizovať nielen umenie, ale aj verejných činiteľov a osobnosti, ktoré nám nie sú sympatické? Prečo by nemohla vzniknúť anketa, kde by ľudia mohli hlasovať o tom, čo alebo koho nemajú radi?
Osobne by som napríklad v takej ankete bez váhania povedal, že jedným z filmov, ktorý ma vôbec neoslovil, je komédia „S tebou ma baví svet“. Tento film je považovaný za jednu z najlepších komédií storočia, no mne nikdy nepriniesol úsmev na tvár. Keď sa na neho pozerá moja rodina, mám doslova problém to vydržať. Viem, že môj názor môže byť nepopulárny, a som možno jediný na svete, kto to takto cíti, ale práve o tom to je. Mať možnosť vyjadriť svoj pohľad, aj keď je v protiklade s tým, čo si myslí väčšina.
Nemyslím si, že by negatívne hodnotenia museli byť nevyhnutne destruktívne. Môžu byť skôr spôsobom, ako otvoriť diskusiu o tom, čo sa nám v spoločnosti nepáči, a prečo je to tak. Či už ide o politikov, športovcov alebo iné verejné osobnosti, každý z nás má právo vyjadriť svoj názor. A práve kritika môže viesť k zlepšeniu a pochopeniu, čo ľudí na verejných osobnostiach alebo umení odrádza.
Možno by sa mala kritika považovať za rovnako hodnotný nástroj ako chvála. Ak máme právo oslavovať to, čo je podľa nás skvelé, prečo by sme nemali mať rovnaké právo otvorene hovoriť o tom, čo nás rozčuľuje alebo čo vnímame ako nedostatok? Myslím si, že aj negatívne názory majú svoje miesto a ich verejné prejavenie by mohlo priniesť ďalší rozmer do diskusií o kultúrnych hodnotách.
Záver:
Každý z nás má v živote chvíle, ktoré nás vedú k hlbším úvahám a zdieľaniu našich skúseností s ostatnými. Moje tri epizódy – od nepríjemnej dopingovej aféry v športe, cez diskusie o skutočných príčinách obezity mladých ľudí, až po otázku, prečo nedávame priestor negatívnej kritike v kultúre – sú príkladom situácií, ktoré ma donútili zamyslieť sa a podeliť o svoj názor.
Doping v športe je komplexná téma, kde tréneri často nesú dôsledky za veci, ktoré nedokážu priamo ovplyvniť. Problém obezity u mladých ľudí nie je možné riešiť len zvýšením pohybovej aktivity, ale skôr vzdelávaním v oblasti výživy. A nakoniec, v kultúre by mala byť väčšia rovnováha medzi oslavou úspechu a otvorenou kritikou toho, čo nás neoslovuje.
Verím, že tieto skúsenosti a pohľady môžu slúžiť ako inšpirácia k zamysleniu a možno aj k diskusii. Ak máte na tieto témy svoj vlastný názor, neváhajte sa oň podeliť. Diskusia je dôležitým nástrojom, ktorý nám môže pomôcť lepšie pochopiť svet okolo nás.
